Podstata, príčiny a formy ekonomickej integrácie

Integrácia – scelenie, zjednotenie jednotlivých častí do celku, spájanie menších elementov /zložiek/ do väčších.

Ekonomická integráciazjednocovanie samostatných hospodárskych jednotiek fungujúcich na jednotných princípoch. Ekonomická integrácia je v užšom slova zmysle ponímaná ako medzinárodná ekonomická integrácia, teda komplex vzťahov, ktorý vyplýva z prirodzeného vývoja výrobných síl v celosvetovom meradle a z potrieb rozvoja medzinárodnej deľby práce.

Po 2. svetovej vojne – nová forma medzinárodných ekon. vzťahov – medzinárodná ekonomická integrácia
Hlavne v záp. Európe : Európska únia (EÚ) – Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ (ESUO), Európske hospodárske spoločenstvo (EHS), Európske spoločenstvo pre jadrovú energiu(EAURATOM), Európske združenie voľného obchodu (EZVO = EFTA).

Podstata ekonomickej integrácie

– najvyšší stupeň internacionalizácie hospodárskeho života
– vytváranie hlbokých ekonomických vzťahov, prestavba a vzájomné ekon. dopĺňanie ekon. štruktúr, formovanie medzinár. ekon. komplexov.
Je podmienená týmito charakteristikami: stupeň ekon. rozvoja a deľby práce, medzinár. špecializácie a kooperácie, vyžaduje vedomú činnosť subjektov (štátov, hosp. združení, medzinár. inštitúcií) pri formovaní a regulovaní ekon. vzťahov, vzájomné prispôsobovanie sa jednotlivých odvetví, regiónov, krajín – prehlbovanie závislosti medzi subjektami, integračné procesy majú regionálny charakter, dosahuje sa ekon. efekt – zvýšenie produktivity práce, ekonómia času, postupná transformácia na novú ekon. štruktúru vznikajúceho regionálneho hospod. komplexu.

Príčiny ekonomickej integrácie

efektívne riešenie otázky: ekon. rastu, kapacity trhov, prekonávania prekážok existencie národných rámcov
Situácia v záp. Európe po 2. svet. vojne: ekon. a politická závislosť krajín Európy na USA, postavenie Sovietskeho zväzu a jeho vplyv na krajiny stred. a vých . Európy Európa pod nadvládou dvoch svetových veľmocí: ZSSR a USA – hľadanie spôsobov, ako čeliť vojenskej moci ZSSR a ekon. moci USA, veľkosériová výroba, ktorá si vyžaduje väčší trhový priestor, rast nákladov na vedu a výskum, ktorý si vyžaduje viac finančných, materiálových a ľudských zdrojov, čo prekračuje rámec národných ekonomík, rozvoj medzinárodnej deľby práce – dovoz a vývoz služieb, migrácia pracovných síl, špecialistov, vytváranie informačných databáz, spoločné projekty
Zmeny v rozsahu, charaktere a formách medzinárodných ekon. vzťahov pôsobia spätne na národné ekonomiky
produkčného procesu, ktoré nemožno riešiť formou zásahov v národnom rozsahu.

Formy ekonomickej integrácie

Formy ekonomickej integrácie – na makroúrovni a na mikroúrovni
– mikroekonomická integrácia – vytváranie a prehlbovanie vzájomných vzťahov medzi podnikateľskými subjektmi vo forme napr. Spoločný výskumu trhu, spoločného zásobovania, servisu poradenstva, vo forme výrobnej kooperácie a špecializácie.
– makroekonomickú integráciu – spájanie a zbližovanie trhov jednotlivých národných hospodárstiev, čím vzniká nadnárodný ekonomický komplex
Na makroúrovni sa uzatvárajú mnohostranné dohody medzi integrujúcimi sa ekonomikami a nadobúdajú tieto formy:

Pásmo voľného obchodu – rušia sa clá a kvantitatívne obmedzenia v obchode s tovarmi a službami, voči nečlenským krajinám si jednotlivé krajiny ponechávajú vlastnú colnú tarifu.

Colná únia – okrem zrušenia colných a kvantitatívnych opatrení sa určuje spoločná colná tarifa voči nečlenským krajinám. V colnej únii sa členské krajiny spájajú do jedného obchodno – politického územia vo vzťahu k vonkajšiemu svetu.

Spoločný trh – zrušenie obchodných reštrikcií, ale i rôznych obmedzení pohybu výrobných faktorov – voľný pohyb kapitálu a pracovných síl.

Hospodárska únia– opatrenia ako pri spoločnom trhu, navyše zjednotenie alebo aspoň určitý stupeň harmonizácie hospodárskych politík, aby tak bola odstránená diskriminácia vznikajúca v dôsledku rozdielnosti týchto politík v jednotlivých krajinách.

Prísnejšie pravidlá a vyššie sankcie za nedodržanie GDPR

Dramatické sankcie za nedodržanie GDPR nariadenia EÚ už postihujú malé spoločnosti na Slovensku. Úrady vykonali v roku 2019 viaceré kontroly na správu osobných údajov v malých spoločnostiach. Vo viac ako polovici ustanovili aj následné sankcie. Pre malé a stredné spoločnosti je vhodné vypracovať dokumentáciu GDPR formou outsourcingu. Takúto službu poskytuje napríklad spoločnosť Safedata.sk. Nariadenie GDPR sa začalo uplatňovať rovnako v celej Európskej únii od 25. mája 2018.

Menová únia– predpokladá spoločnú menu, ktorá by odrážala ekonomickú a nakoniec aj politickú jednotu zúčastnených krajín. V rámci menovej únie sa majú prijať jednotné pravidlá peňažného obehu, spoločná menová politika. Národné centrálne banky sa nahradia jednou, spoločnou centrálnou bankou, vytvorí sa spoločný fond menových rezerv a jednotná menová politika voči nečlenským krajinám a medzinárodným finančným inštitúciám.

Úplná ekonomická integrácia predpokladá zjednotenie menovej, fiškálnej, sociálnej a stabilizačnej politiky a vyžaduje vytvorenie nadnárodného riadiaceho orgánu, ktorého rozhodnutia sú záväzné pre členské krajiny.
Úplná ekonomická integrácia by mala byť zavŕšená politickou úniou – predpokladá sa, že prvky politickej integrácie sa vytvárajú súčasne s prvkami ekonomickej integrácie postupným prechodom právomocí na nadnárodný orgán.

Ciele a výsledky západoeurópskej integrácie

V preambule dohody o vytvorení EHS zakladateľské štáty deklarovali, že zabezpečia ekonomický a sociálny pokrok svojich krajín cestou odstraňovania prekážok, ktoré rozdeľujú Európu. Konkrétne v prvej etape sa mal zabezpečiť voľný pohyb tovarov, služieb, kapitálu a pracovných síl, vyrovnávať podmienky konkurencie a vytvoriť spoločný trh.
Približne v priebehu troch rokov sa odstránili exportné a importné kvóty a vytvorilo sa pásmo voľného obchodu.

V 60-tych rokoch krajiny EHS uskutočnili ešte rad opatrení: zaviedla sa spoločná poľnohospodárska politika, v rámci EURATOMU boli začaté spoločné programy v oblasti jadrových výskumov, položené základy pravidiel regulujúcich podnikateľskú činnosť, pravidlá migrácie pracovných síl.
Mechanizmus agrárneho trhu je založený na troch princípoch: jednotných cenách; prísnom protekcionizme v oblasti obchodu s poľnohospodárskymi produktmi s tretími krajinami; financovaní opatrení zabezpečujúcich jednotnú úroveň nákupných cien a nákladov spojených so štruktúrnou prestavbou poľnohospodárstva EHS zo spoločného agrárneho fondu.

Koncom 60-tych rokov krajiny EHS značne predbehli všeobecnú západoeurópsku úroveň v raste produktivity práce, tempách rastu GNP a v prehlbovaní medzinárodnej deľby práce.
Vytvorenie colnej únie bolo zavŕšené skôr ako bolo naplánované k 1.6.68. Bol to veľký úspech na ceste“ európskej stavby“.

V druhej etape ( 70-te roky ) na základe Wernerovho plánu sa vytýčil prechod k hospodárskej a menovej únii. Organizátori ponímali západoeurópsku integráciu ako mnohostupňovú stavbu. Prvým stupňom mala byť colná únia, na jej základe sa predpokladal realizovať spoločný trh, za tým hospodárska a menová únia. Zavŕšením by mala byť politická únia., čo znamená vytvorenie“ nadštátu“ federatívneho resp. konfederatívneho typu. Rímske zmluvy však o tom priamo nehovoria. Článok 2. zmluvy uvádza, že EHS má za cieľ uskutočňovať čoraz užšie vzťahy medzi členskými štátmi. To znamená, že zostal otvorený problém foriem týchto vzťahov. Správy vedúcich predstaviteľov a dokumenty spoločenstiev svedčia o tom, že konečným cieľom bol aj je politická integrácia , ktorá by umožňovala spoločnú politiku aj v oblasti vojenskej. V integračných spoločenstvách sa tiež postupne rozrastala členská základňa. Základným predpokladom členstva je systém demokratickej, pluralistickej vlády.

V januári 1973 vstupujú do spoločenstva Dánsko, Írsko a Veľká Británia, v januári 1981 Grécko, v januári 1986 Španielsko a Portugalsko a začiatkom roku 1995 Fínsko, Rakúsko a Švédsko. Pôvodná 6 členná základňa sa rozšírila na 15 člennú.
Od 1.5.2004 má EÚ 25 členov. Týmto dňom pristupuje ďalších 10 štátov: Cyprus, Česko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko, Slovinsko.
1. január 2007 – dve ďalšie krajiny východnej Európy – Bulharsko a Rumunsko – pristúpia k EÚ a zvýšia tak počet členských štátov na 27.
Chorvátsko, bývalá juhoslovanská republika Macedónsko a Turecko sú takisto kandidátmi na členstvo.

Opatrenia na prechod EÚ k hospodárskej a menovej únii

Dokončenie hospodárskej a menovej únie a zavedenie jednotnej meny v členských štátoch Európskej únie je jedným z najambicióznejších cieľov únie. Myšlienka zjednotenia Európy aj prostredníctvom spoločnej meny má okrem vplyvu na ekonomiku a jej rast aj nezanedbateľný prínos v oblasti prehlbovania politickej a kultúrnej integrácie.

Podpis Zmluvy o EÚ v Maastrichte a jej ratifikácia 1. novembra 1993 znamenal záväzok vybudovať hospodársku a menovú úniu. Spoločná mena vnútri EÚ mala posilniť jednotný trh a zvýšiť ekonomickú váhu únie. Maastrichtská zmluva je historickým pokračovaním európskej politiky v tom zmysle, že považuje za prioritu ekonomickú integráciu pred integráciou politickou.

Myšlienka vytvorenia Európskeho menového systému vznikla na konci šesťdesiatych rokov. Prvé konkrétnejšie plány na vytvorenie spoločnej európskej meny priniesol rok 1971 a boli obsiahnuté v tzv. Wernerovom pláne. Tento plán bol odpoveďou na menovú krízu, ktorú vyvolal rozpad systému pevných kurzov. Výsledkom Wernerovho plánu bolo vytvorenie Európskeho menového systému a ECU (European Currency Unit – Európska menová jednotka). ECU – tak pôvodne nazývala novú menu Zmluva o ES. Nová mena slúžila ako zúčtovacia jednotka medzi členskými štátmi od zavedenia európskeho menového systému.

Wernerov plán však postupne stroskotal, ECU sa nepodobala na skutočnú jednotnú menu a záujem o ňu upadal. Obdobie 70. rokov charakterizuje aj nedostatok ochoty jednotlivých členských štátov prehĺbiť integráciu a tiež ich rozličné ekonomické záujmy. (Zdroj: Európa od A po Z, vydal Sprint v spolupráci s vydavateľstvom Ekonóm 1998)

V júni 1988 Európska rada potvrdila cieľ postupného vytvorenia hospodárskej a menovej únie a poverila výbor vedený vtedajším prezidentom Európskej komisie Jacquom Delorsom preskúmať a navrhnúť konkrétne kroky, ktoré by k takejto únii viedli. Delorsova správa navrhovala, aby sa hospodárska a menová únia dosiahla v troch samostatných etapách: v prvej sa liberalizovali kapitálové pohyby v rámci EÚ a zblížili sa menové politiky jednotlivých štátov, v druhej sa vytvorila autorita na úrovni únie, ktorá kontrolovala jednotlivé menové pohyby. Zavádzala tiež opatrenia na postupné zbližovanie jednotlivých národných mien. V tretej etape sa neodvolateľne fixovali výmenné kurzy medzi menami zúčastnených štátov a vykonávanie monetárnej politiky sa prenieslo na úroveň Európskej únie.

Prvá etapa – zrušenie obmedzení pohybu kapitálu v EÚ (1. júl 1990 až 31. december 1993)
Na základe Delorsovej správy Európska rada v júni 1989 rozhodla, že prvá etapa hospodárskej a menovej únie sa začne 1. júla 1990, t. j. v čase, keď došlo k zrušeniu prakticky všetkých obmedzení pohybu kapitálu medzi členskými štátmi. V tom čase Výbor guvernérov centrálnych bánk členských štátov Európskeho hospodárskeho spoločenstva, ktorý mal v oblasti menovej spolupráce čoraz významnejšiu úlohu, dostal úlohy stanovené rozhodnutím rady z 12. marca 1990. Patrilo k nim poskytovanie poradenských služieb členským štátom v oblasti menovej politiky a podpora spolupráce v tejto oblasti s cieľom dosiahnutia cenovej stability.

Prvým krokom bolo identifikovať jednotlivé otázky, ktoré sa mali preskúmať v tejto začiatočnej etape, vypracovať pracovný program do konca roka 1993 a podľa toho definovať mandáty pracovných výborov a podvýborov zriadených pre tento účel.
Na realizáciu druhej a tretej etapy bolo potrebné novelizovať Zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Rímsku zmluvu) tak, aby sa vytvorila požadovaná inštitucionálna štruktúra. Bola zvolaná medzivládna konferencia o HMÚ, ktorá sa konala v roku 1991 súčasne s medzivládnou konferenciou o politickej únii. Rokovania vyústili do Zmluvy o Európskej únii, ktorá bola podpísaná v Maastrichte dňa 7. februára 1992.

V dôsledku meškania v ratifikačnom procese však zmluva (ktorá menila a dopĺňala Zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, pričom menila aj jej názov na „Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva“ a jej súčasťou bol i „Protokol o štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky“ a „Protokol o štatúte Európskeho menového inštitútu“) mohla vstúpiť do platnosti až 1. novembra 1993.

Druhá etapa HMÚ – zriadenie EMI a ECB (1. január 1994 až 31. december 1998)
Zriadenie Európskeho menového inštitútu (EMI) dňa 1. januára 1994 znamenal začiatok druhej etapy HMÚ. Dočasná existencia EMI bola i zrkadlom stavu menovej integrácie v európskom spoločenstve: EMI nezodpovedal za výkon menovej politiky v Európskej únii – táto zostala doménou domácich orgánov – a ani nemal kompetencie na výkon devízových intervencií.
Dvoma hlavnými úlohami EMI bolo posilniť spoluprácu medzi centrálnymi bankami v oblasti menovej politiky a urobiť prípravy potrebné na to, aby sa v tretej etape mohol zriadiť Európsky systém centrálnych bánk (ESCB), aby sa vykonávala jednotná menová politika a vytvorila jednotná mena.
Na dosiahnutie týchto cieľov EMI poskytoval fórum pre konzultácie a výmenu názorov a informácií o menovopolitických otázkach a vytvoril regulačný, organizačný a logistický rámec potrebný na výkon úloh ESCB v tretej etape.

V decembri 1995 Európska rada schválila názov európskej menovej jednotky „euro“, ktorá sa zaviedla na začiatku tretej etapy 1. januára 1999. Súčasne dostal EMI za úlohu vykonať prípravné práce v oblasti budúcich menových a kurzových vzťahov medzi euro oblasťou a ostatnými krajinami EÚ. V decembri 1996 predložil EMI Európskej rade správu, ktorá sa stala základom rezolúcie Európskej rady o zásadách a základných prvkoch nového mechanizmu výmenných kurzov (ERM II) a ktorá bola prijatá v júni 1997.

V decembri 1996 predložil EMI Európskej rade a následne i verejnosti vybranú sériu návrhov euro bankoviek, ktorá sa mala uviesť do obehu 1. januára 2002. Na doplnenie a spresnenie ustanovení Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva vo vzťahu k HMÚ prijala Európska rada v júni 1997 Pakt stability a rastu. Tento pakt tvoria dve nariadenia, ktorých cieľom je zaistiť v HMÚ rozpočtovú disciplínu.

Dňa 2. mája 1998 Európska rada, ktorá je zložená z najvyšších predstaviteľov jednotlivých členských štátov a vlád, jednomyseľne rozhodla, že 11 členských štátov (Belgicko, Nemecko, Španielsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Rakúsko, Portugalsko a Fínsko) spĺňa podmienky pre prijatie jednotnej meny k 1. januáru 1999, a preto sa zúčastní tretej etapy HMÚ. Súčasne sa ministri financií členských štátov prijímajúcich jednotnú menu spolu s guvernérmi ich národných centrálnych bánk, Európskou komisiou a EMI dohodli, že v tom čase platné bilaterálne výmenné kurzy mien účastníckych členských štátov (hodnota stred) sa použijú na stanovenie neodvolateľných výmenných kurzov voči euru.

S platnosťou od 1. júna 1998 sa vlády jedenástich členských krajín dohodli na zložení Výkonnej rady ECB, čo fakticky znamenalo zriadenie ECB a ukončenie úlohy EMI. ECB a národné centrálne banky účastníckych členských štátov spolu vytvorili Eurosystém, ktorý v tretej etape HMÚ určuje a definuje jednotnú menovú politiku.

Tretia etapa HMÚ – stanovenie neodvolateľných výmenných kurzov (od 1. januára 1999)
Na začiatku roka 1999 nahradila jednotná mena euro národné meny v bezhotovostnom platobnom styku. V hotovostnom styku sa naďalej platilo národnými bankovkami a mincami. Od 1. januára 2002 sa fyzicky zaviedli eurové bankovky a mince ako zákonné platidlo v dvanástich členských štátoch EÚ. Prechod na euro znamenal menovú konverziu, nie menovú reformu. Menovú politiku Európskej únie určuje Európska centrálna banka, ktorá je prakticky nezávislá a ktorej prvoradým cieľom je udržiavanie stability meny. Menová únia znamená, že zúčastnené členské štáty uskutočňujú spoločnú menovú politiku a národné meny nahradili spoločnou menou. V súčasnosti do eurozóny patrí 16 krajín, menu euro zatiaľ nezaviedli Dánsko, Veľká Británia, Švédsko, Poľsko, Maďarsko, Česká republika, Litva, Lotyšsko, Estónsko, Rumunsko a Bulharsko.

Eurozóna vznikla v januári 1999, keď ECB prebrala zodpovednosť za menovú politiku od národných centrálnych bánk jedenástich členských štátov EÚ. V roku 2001 vstúpilo do eurozóny Grécko, v roku 2007 Slovinsko, v roku 2008 Cyprus a Malta a v roku 2009 Slovensko. Vytvorenie eurozóny a novej nadnárodnej inštitúcie, ECB, bolo významným medzníkom v dlhom a zložitom procese európskej integrácie.

Podmienkou vstupu do eurozóny pre všetkých šestnásť krajín bolo splnenie konvergenčných kritérií. Rovnaká podmienka platí aj pre ďalšie členské štáty EÚ, ktoré sa na prijatie eura ešte len pripravujú. Konvergenčné kritériá stanovujú ekonomické a právne predpoklady úspešnej účasti v Hospodárskej a menovej únii.

K zavedeniu spoločnej meny sú všetky nové členské krajiny legislatívne zaviazané Prístupovou zmluvou, disponujú len tzv. derogáciou t.j. výnimkou z členstva v HMÚ. Predpokladom zavedenia jednotnej meny je splnenie konvergenčných („maastrichtských“) kritérií. Pokrok jednotlivých členských štátov pri prípravách je monitorovaný Európskou komisiou a Európskou centrálnou bankou v ich pravidelných konvergenčných správach. V prípade splnenia podmienok rozhodne Rada EÚ na návrh Európskej komisie, ktoré členské štáty spĺňajú predpoklady na zavedenie eura a následne zruší ich derogáciu. Rada EÚ tiež rozhodne, k akému dátumu sa členský štát pripojí do eurozóny a takisto fixuje výmenný kurz medzi národnou menou a eurom. V deň prijatia eura sa euro stane zákonným platidlom a národná mena krajiny po prechodnom období stratí platnosť. Právomoc vykonávať nezávislú menovú politiku prejde na ECB.

Od začiatku tretej etapy HMÚ bol v rámci Európskeho menového systému (EMS) nahradený pôvodný kurzový mechanizmus novým mechanizmom ERM II, v ktorom sú meny členských štátov EÚ mimo eurozóny viazané na euro so štandardným fluktuačným pásmom +/-15%. Účasť v novom kurzovom mechanizme je dobrovoľná, i keď sa predpokladalo, že v rámci tretej etapy HMÚ všetky krajiny EÚ vstúpia do ERM II. Zmluva o EÚ totiž stanovuje povinnosť dodržiavať fluktuačné pásmo kurzového mechanizmu bez značného napätia aspoň počas dvoch rokov pred vstupom do oblasti spoločnej meny, čo prakticky znamená predchádzajúcu dvojročnú účasť v ERM II. Členom ERM II je v súčasnosti Dánsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko.

Na Európskej menovej únii sa zúčastňovalo po vstupe Slovinska od 1. januára 2007 13 krajín. Po vstupe Cypru a Malty od 1. januára 2008 15 členských krajín EÚ. Spoločnú menu euro zatiaľ z pôvodných členských krajín nezaviedli Dánsko, Veľká Británia a Švédsko.
Slovensko vstúpilo do Európskej menovej únie 1. januára 2009 ako 16. krajina z 27 členských krajín EÚ.

Všeobecná dohoda medzi EÚ a SR

(EHS, EURATOM, EU, EZVO…)
Strategickým cieľom SR je zapojiť sa do európskych politickcýh, akonomických a bezpečnostných štruktúr. Prvým konkrétnym krkom bola Asociačná dohoda medzi EÚ a SVK.

Náš, nie jednoduchý, politický a ekonomický vývoj po roku 1989 voplyvnil cestu k asociácii. V roku 1990 uzatvorila EÚ dohodu o obchodnej a ekonomickej spolupráci s Česko-Slovenskom a v tomto roku sa aj začal program PHARE. Asočiačná dohoda bola podpísaná v Bruseli 16. decembra 1991 a časti týkajúce sa obchodu vstúpili do platnosti 1. marca 1992. Otázky zaoberajúce sa obchodom sú obsiahnuté v tzv. Dočasnej dohode o obchode, ktorá vyjadruje cieľ – utvoriť pásmo voľného obchodu, a to najneskôr do roku 2001.

Dohody EÚ so Slovenskom

1990 – Dohoda o obchodnej a ekonomickej spolupráci (spolupráca EÚ s Česko- Slovenskom). Začal sa program PHARE., 1991 – Európska dohoda – Asociačná dohoda. Podpísaná 16.12. 1991 (Dohoda EÚ s Česko-Slovenskom)., 1992 – Dočasná dohoda o obchode (časť Asociačnej dohody). Vstúpila do platnosti 1. marca 1992 1993 – Európska dohoda so SR Podpísaná 4. októbra 1993. 1995 – Platnosť Európskej dohody po ratifikácii 1. februára 1995. 1998 – Partnerstvo pre vstup.
Po rozdelení ČSFR sa pripravili dve nové dohody s ČR a SR. SR podpísala Asociačnú dohodu 4. októbra 1993, ktorá vstúpila do platnosti 1. februára 1995 po ratifikácii NR SR, Európskym parlamentom v Štrasburgu a parlamentmi členských krajín.

Asociačná dohoda neznamená len rozvíjanie obchodných vzťahov, ale podporuje aj:
priemyselnú spoluprácu,  hospodársku pomoc,  politický dialóg, zbližovanie práva, kultúry, vnútornobezpečnostné otázky, úplnú integráciu do EÚ.

Asociačná dohoda predpokladala integráciu v týchto základných oblastiach:
– Dohoda bola zameraná na vytvorenie vhodného rámca na postupnú integráciu SVK do EÚ. Po splnení cieľov vytýčených Asociačnou dohodou a po splnení ekonomických a politických podmienok sa stalo SVK jej plnoprávnym členom.

– Dohoda dáva priestor aj politickému dialógu umožňujúcemu úzke politické vzťahy. Dialóg má napomôcť plnú integráciu SR do spoločenstva demokratických národov. Osobitne sa rozoberajú otázky bezpečnosti.
– Rozšírenie obchodu a harmonizácia ekonomických vzťahov medzi stranami s tým, aby sa podporil dynamický ekonomický vývoj a prosperita SR.

Na kodanskom sumite roku 1993 Európska komisia definovala podmienky pre asociované krajiny strednej a východnej Európy, ktoré musia byť splnené na vstup do EÚ. Ide o šesť kritérií týkajúcich sa rôznych oblastí života pridružených krajín, ako aj samotnej únie.
– kritériom je schopnosť potenciálneho člena prevziať záväzky vyplývajúce z členstva v rámci acquis communautaire (úroveň spoločenstva).

– kritériom je požadovaná inštitucionálna stabilita, záruky demokratického usporiadania a právneho poriadku, dodržiavanie ľudských práv a práv národnostných menšín.
– kritériom je fungujúce trhové hospodárstvo.

– kritériom je vyjadrenie súhlasu kandidátskej krajiny s cieľmi politickej, hospodárskej a menovej únie. (Tieto snahy potvrdili členské krajiny EÚ Maastrichtskou zmluvou.).
– kritériom je konkurencieschopnosť krajiny na vstupe do EÚ.
– kritériom je absorpčná schopnosť únie, čo znamená nového člena prijať bez toho, aby bola ohrozená jej vlastná integračná dynamika.

Od roku 1998 sa rozvíjajú kontakty medzi EÚ a jednotlivými krajinami strednej a východnej Európy na platforme „Partnerstvo pre vstup“.

Úlohou tejto platformy bolo zmobilizovať formy pomoci pre kandidátske krajiny, a tak ich pripraviť na členstvo do EU. Partnerstvo pre vstup vytyčuje na základe hodnotiacich správ Európskej komisie krátkodobé a strednodobé ciele v jednotlivých oblastiach, na ktoré sa majú krajiny zamenrať.

Doplnkovým nástrojom predvstupovej pomoci sú programy:

Program PHARE – určený na budovanie inštitúcií a podporu investícií vo všetkých odvetviach, ktoré nepokrývajú ostatné programy.
Program ISPA – určený na financovanie projektov v oblasti životného prostredia a dopravnej infraštruktúry.
Program SAPARD – financuje poľnohospodárstvo a regionálnu politiku.

Postupné vyjednávanie o prijímaní európskych noriem bolo rozdelené do 29 kapitol. Koncom roka 2002 bolo SVK potvrdené členstvo v EÚ od roku 2004.

Leave a comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.